31. októbra 1517 augustiniánsky mních Martin Luther spísal deväťdesiatpäť téz o podstate a praktizovaní odpustkov vo vtedajšej Katolíckej cirkvi a poslal ich príslušným biskupom, magdebursko-mohučskému arcibiskupovi Albrechtovi Braniborskému a Hieronýmovi Schulzovi, braniborskému biskupovi. Tieto tézy poslal aj niekoľkým svojim vzdelaným priateľom, ktorí to bez jeho vedomia dali vytlačiť a tézy sa okamžite rozšírili po celom Nemecku. Martin Luther ani netušil, aký dosah to prinesie nielen pre Cirkev v Nemecku. V dnešný deň si pripomíname toto smutné výročie, ktorým Martin Luther spustil reformáciu a rozdelenie Európy.
V evanjeliu nám dnes Ježiš rozpovedal podobenstvo o horčičnom semienku, ktoré je najmenšie zo všetkých, no keď padne do úrodnej zeme, vyrastie v mohutný strom, v konároch ktorého budú sídliť nebeské vtáky (Porov. Lk 13, 18-21). Ježiš týmto podobenstvom hovorí o raste Božieho kráľovstva. Príklad horčičného semienka však možno uplatniť aj v iných oblastiach ľudského života a určite ho možno použiť aj na udalosti reformácie. V príslušných tézach augustiniánsky mních Martin Luther nereaguje iba na neporiadky v Cirkvi, ktoré tu žiaľ boli od samotného počiatku Cirkvi, boli, sú a budú, lebo Cirkev je Božsko-ľudskou ustanovizňou. Vždy však v Cirkvi bolo, je a bude aj množstvo dobra. Martin Luther vo svojich tézach ide ďalej a „ťažkými bagančami“ vstupuje na tenký ľad katolíckej náuky. Ako nájsť spojitosť medzi horčičným semienkom a Martinom Lutherom?
Sola! Sola! Sola! Naozaj?
V skutočnosti reformácia začala oveľa skôr. Reformácia začala v srdci Martina Luthera nenápadne klíčiť ešte v časoch jeho teologických štúdií, a to z podnetu anglického františkánskeho teológa Viliama z Okhamu (1290-1349) a jeho tzv. učením nominalizmu. Ten odmietol učenie sv. Tomáša Akvinského, podľa ktorého možno existenciu Boha odvodiť svetlom rozumu z prírody, z poriadku v prírode. Viliam z Okhamu tvrdil, že človek môže Boha spoznať iba zo zjavenia, tvrdil že, medzi prirodzeným a nadprirodzeným nejestvuje nijaký most. Zdrojom a základom našej viery je jedine Sväté písmo. Tu možno nájsť Lutherovo: Sola scriptura – Iba Písmo. Na základe tohto tvrdenia môže človeka priviesť k spáse iba viera. A tu je druhý Lutherov princíp: Sola fides – Iba viera. A konečne vlastnými silami ľudská prirodzenosť nie je schopná ničoho. Všetko je milosť, iba milosť. Viliam z Okhamu tu vyvracia tvrdenie sv. Tomáša Akvinského: „Milosť predpokladá prirodzenosť.“ Z toho vyplýva tretie Lutherovo sola: Sola gratia – Iba milosť. Luther tieto tri „sola“ ešte z radikalizoval tým, keď tvrdil, že veriaci človek nepotrebuje nejakého prostredníka k spáse, nepotrebuje Cirkev, nepotrebuje sviatosti, nepotrebuje pápeža ako hlavu, nepotrebuje vysvätených služobníkov Cirkvi, nepotrebuje Pannu Máriu, jej orodovanie a pomoc svätých. Luther si zároveň nesprávne vysvetlil slová sv. apoštola Pavla z Listu Rimanom: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17), keď tvrdil, že veriacemu človeku stačí iba viera. Pri preklade Svätého písma preto automaticky vylúčil Jakubov list, kde sa píše: „Viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva“ (Jak 2, 17).
Viera? Subjektivizmus?
Martin Luther tak do duchovného života veriaceho človeka vniesol subjektivizmus, subjektívne chápanie viery, subjektívny výklad Svätého písma. Aj dnešná doba je poznačená subjektivizmom, individualizmom a relativizmom.
Uvedomuje si silu masmédií, ktoré nám nenápadne podsúvajú myšlienky nezlučiteľné s našou katolíckou vierou a morálkou. Preto o to viac si uvedomujeme potrebu Učiteľského úradu v Katolíckej Cirkvi, ktorý reprezentuje Svätý Otec a Kolégium biskupov. Aj naše štúdium Svätého písma musí byť v súvise s náukou Katolíckej cirkvi. Božie slovo si nemôžeme vykladať subjektívne a ľubovoľne. Zároveň nemôžeme podceniť silu semienka. Ak máme zasievať do našich sŕdc semeno, má to byť dobré semeno, nie semeno, ktoré nás spochybní, zneistí a napokon možno aj zničí. Potrebujeme Katolícku cirkev a jej náuku, potrebujeme pápeža, biskupov, kňazov, potrebujeme rehoľníkov, potrebujeme kresťanských rodičov a vychovávateľom, ktorí budú rešpektovať učenie Katolíckej cirkvi, ktorí budú Katolícku cirkev milovať a neporušenú vieru vyznávať, učiť a žiť. Tak máme nádej, že semienko Božieho slova zasiate do srdca dieťaťa a mladého človeka raz vyrastie v mohutný strom života.
Jozef Žvanda
Foto: Internet