Skip to content Skip to footer

29. nedeľa B 2015 – Máme, či nemáme? A predsa máme!

Nick Vujicic je Austrálčanom, mužom bez končatín, no napriek svojmu obrovskému hendikepu je šťastným človekom, brázdi svetom a povzbudzuje mladých, aby neboli smutní, aby nenariekali nad tým, čo nemajú, ale aby sa tešili z toho, čo majú. „Dievčatá, tešte sa z toho, že ste ženy, chlapci, tešte sa, že ste muži a buďte vďační a trpezliví,“ zdôrazňuje Nick mladým Angličanom. Pri počúvaní Nicka sa možno aj nám natíska otázka: „Nepatríme aj my medzi tých, ktorí stále nariekajú nad tým, čo nemajú a zabúdajú na to, čo majú?“

Ak je to tak, ak sme unariekaní nad tým, čo nemáme, nuž dnešné Božie slovo nám chce povedať, že máme. „Bratia, máme vznešeného veľkňaza,“ hovorí nám dnes svätopisec v Liste Hebrejom. A aj keď vzápätí ten istý autor hovorí, že nemáme, no toto „nemáme“ nakoniec zaznieva pozitívne: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by necítil s našimi slabosťami,“ teda máme, máme veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami.

Ohlasovať vznešeného veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami

Dnešná tretia októbrová nedeľa je už tradične misijnou nedeľou. Modlíme sa za misionárov rozosiatych po celom svete, za ich diela, za šírenie evanjelia po celom svete. K tomuto misijnému poslaniu vyzval vzkriesený Ježiš Kristus apoštolov krátko pred svojim nanebovstúpením a skrze apoštolov vyzýva aj nás. „Choďte a učte všetky národy,“ vyzýva: „Choďte a učte všetky národy, že máme takého vznešeného veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami!“ Stačí sa na tohto veľkňaza len zadívať a nemôžeme si to nevšimnúť, náš veľkňaz, viac ako niekto iný, ba oveľa viac ako niekto iný cíti s našimi slabosťami. Všimnime si len jeho príchod na tento svet.

Hoci je Bohom, večným Slovom, skrze ktorého povstalo všetko a bez ktorého nič nepovstalo, predsa prichádza na náš svet, berie si ľudskú prirodzenosť a nám podobný vo všetkom okrem hriechu stáva sa človekom, a tak akoby naznačil, že ľudský život je tým najposvätnejším, čo na tomto svete je, že byť človekom je krásne. Ten, ktorý bol pred vekmi u Otca stáva sa pozemským synom, a tak naznačuje, že my sme jeho bratia a sestry, ktorých Jeho a náš nebeský Otec nesmierne miluje. Ten, ktorého máme, náš veľkňaz vstupuje pod srdce matky, vďaka čomu sa žena stáva v dejinách prvým Bohostánkom, a tak Ten, ktorý cíti s našimi slabosťami vracia žene jej pôvodnú hodnotu a dôstojnosť a naznačuje jej ozajstnú krásu a veľkosť. Ten, ktorého meno je nad každé iné meno vstupuje do rodiny, rodí sa v rodine, a tak naznačuje, že máme síce chrámy a kostoly, no predsa tým najposvätnejším chrámom a miestom na tomto svete je rodina, milujúca rodina.

Nebudem môcť držať ruku svojej manželky, no budem môcť držať jej srdce

Nick Vujicic ešte pred pár rokmi prežíval veľkú bolesť nad sebou samým a plný smútku sa pýtal: „Ako budem môcť kráčať životom, keď nemám nohy, ako budem môcť žiť svoj život, keď nemám ruky, ako sa budem môcť oženiť a založiť si rodinu, keď nebudem môcť držať ruku svojej ženy?“ No časom pochopil: „Možno nebudem môcť držať ruku svojej manželky, no budem môcť držať jej srdce. Na to ruky netreba.“

Ten, ktorý cíti s našimi slabosťami, vznešený veľkňaz, prijal ľudské telo, prijal ľudské ruky, aby raz tieto ruky, ktoré prišli slúžiť a nie dať sa obsluhovať, aby raz tieto ruky, keď budú klincami prebodnuté mohli obopínať, a tak uzdraviť celý svet. Ten, ktorý cíti s našimi slabosťami prijal aj ľudské srdce, aby z tohto srdca, keď raz bude pre hriech sveta prebodnuté, aby z neho vytryskla krv a voda, ktoré obmäkčia všetky ľudské srdcia, aby tieto srdcia už neboli kamenné, ale aby sa stali srdcami z mäsa, chápajúce, milujúce srdcia, obetujúce sa srdcia, ktoré už nebudú nad svojimi bratmi a sestrami kruto vládnuť, ale ktoré sa budú predbiehať v láske, v službe a v obete.

Dajme ešte raz priestor Nickovi, nech prehovorí: „Volám sa Nick Vujicic a som vďačný, že som sa pred 31 rokmi narodil bez rúk a nôh. Nebudem predstierať, že môj život je jednoduchý, ale skrze lásku mojich milovaných rodičov a viery v Boha som prekonal moje nešťastie a môj život je teraz naplnený radosťou a zmyslom.“

Nuž nemáme, či máme? Máme, predsa máme, máme veľmi veľa, máme vznešeného veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami. Máme, veľmi veľa máme a túto správu, že máme, že máme vznešeného veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami, tohto veľkňaza je potrebné ohlasovať svetu.

Jozef Žvanda

Foto: Internet