V 13. storočí po Kristovi sa začali v lone Cirkvi rodiť univerzity. Prvé z nich vznikli v Paríži, v Bologni, v Padove a v Oxforde. Univerzity, ako spoločenstvo učiteľov a študentov, boli počas celej histórie svojho trvania a aj dodnes určite sú pre ľudstvo obrovským prínosom. 

S ich vznikom sa však objavili aj nové, dosiaľ nevídané fenomény. Na jednej strane mestá mali z univerzít úžitok. S príchodom študentov do univerzitných miest prišli aj peniaze a pre domáce obyvateľstvo sa otvorili nové možnosti podnikania. Univerzitný život však priniesol aj odvrátenú stránku. Mladí študenti nie vždy správnym spôsobom zvládli slobodu, a tak častejšie dochádzalo k vzájomným stretom medzi nimi a domácim obyvateľstvom. Podobnú skúsenosť zažilo aj mesto Trnava potom, čo tam dňa 23.06.1635 uhorský cisár Ferdinand II. zriadil univerzitu.

Počas slávenia svätej omše v istom meste vtrhli do chrámu maskovaní ozbrojení teroristi. Natiahli samopaly a skríkli: „Kto nechce zomrieť pre Krista, nech hneď z kostola odíde! Kto tu zostane, toho v momente bez váhania zastrelíme!“ Prítomný Boží ľud na chvíľu zmeravel, no po krátkom precitnutí nastal veľký hurhaj, a takmer všetci utekajúc z kostola usilovali sa zachrániť si holý život. Takmer sa ušliapali. Po chvíli nastalo v chráme ticho s hŕstkou veriacich a s kňazom, ktorí zostali. Neznámi teroristi náhle zbrane zaistili a jeden z nich sa prihovoril kňazovi: „Otče, svätú omšu teraz môžete pokojne slúžiť, všetci farizeji a pokrytci sú už preč.“ Zvláštne vyháňanie z chrámu, však?

Carlo Carretto, taliansky náboženský spisovateľ, člen spoločenstva Malých Ježišových bratov v knižočke Listy z púšte opisuje skúsenosť svojho noviciátu na Sahare. Celý týždeň mal prežiť v samote jaskyne. Spoločnosť mu robil iba Eucharistický Ježiš. Krátko pred začiatkom tu kňaz na kameni odslúžil sv. omšu a zanechal mu niekoľko partikul premenených hostií ako duchovný pokrm do nastávajúcich dní. „Ticho púšte, ticho jaskyne a ticho Eucharistie. Nijaká modlitba nie je ťažká ako klaňanie sa Sviatosti. Ľudská prirodzenosť sa tomu bráni zo všetkých síl. Radšej by si vláčil skaly pod saharským slnkom“, hovorí Carretto.

...je názov filmu, ktorý som si prednedávnom pozrel počas návštevy u priateľov v Nemecku. Film, ktorý zobrazuje skutočný príbeh z roku 1996, získal na filmovom festivale vo francúzskom Cannes v roku 2010 veľkú cenu poroty. Mnohí sekularizovaní Francúzi po zhliadnutí tohto filmu objavili vieru v živého Boha. Čo je hlavnou tématikou filmu?

Skupinka žien študovala knihu Malachiáša. Keď študovali tretiu kapitolu, prišli k tretiemu veršu, v ktorom sa píše: "Posadí sa ako tavič a čistič striebra..." Tento verš bol pre ženy ako hlavolam a rozmýšľali, čo tieto slová vlastne hovoria o Božom charaktere. A tak sa jedna z nich ponúkla, že niečo zistí o procese čistenia striebra a na ďalšom stretnutí skupinky im o tom porozpráva.

Sú isté situácie v evanjeliu, kde nás môže zaraziť Ježišovo správanie a na chvíľu možno aj zneistiť. Takýmto prípadom je jeho chladná reakcia na prosbu svojej matky na svadbe v Káne: „Žena, ešte neprišla moja hodina!“ Alebo slová rovnako na adresu matky a príbuzných: „Kto je moja matka, kto sú moji bratia a sestry?“ Zadivíme sa, keď počas jednej z návštev v Betánii pochváli nič nerobiacu Máriu, zatiaľ čo obsluhujúcej Marte sa z jeho úst nedostane uznania. Zaraziť nás môže aj jeho postoj k chorobe Lazára. Bol to práve Lazár, Marta a Mária, traja súrodenci, ktorých Ježiš cestou do Jeruzalema často navštevoval a niekto by mohol aj povedať, že „vyžieral“. Zarážajúce je jeho správanie voči chorému Lazárovi. Nechá ho zomrieť a potom sa ide k „nebožtíkovi“  pokrytecky vyplakať. Zarážajúce. Naozaj? Naozaj pokrytecky? Možno pre tých, ktorí nepoznajú či nerozumejú evanjeliu. Prečo tak zvláštne neraz Ježiš reagoval? Prečo jeho nezáujem o umierajúceho priateľa?

Slovenská hudobná skupina Elán v skladbe Voda, čo ma drží nad vodou spieva: „Chcem sa z teba napiť...“ Ježiš pri stretnutí s neznámou samaritánkou hovorí: „Daj sa mi napiť!“ Možno navlas rovnaké prosby túžby, ale je tomu naozaj tak? Je tu nejaký súvis alebo nejaký rozpor?

autor: Ivana Gabrišová
Veľký pôst – obdobie, ktoré teraz v liturgickom kalendári prežívame. Od Popolcovej stredy prešiel už nejaký ten deň a my sa môžeme pomaly pozrieť na to, ako sme tento zatiaľ uplynulý čas pôstu prežili.
Slovo ,,pôst“ nám možno neznie práve najpríjemnejšie. Alebo nám trochu naháňa i strach. Každý z nás by, prirodzene, najradšej utiekol pred tým, čo je ťažké, nepríjemné, pred ,,umieraním“ samému sebe. Je to síce náročné, ale veľmi potrebné, ak chceme rásť. O čom pôst vlastne je?

Minulý víkend som sa ocitol na jednej chate v Štiavnických vrchoch. Mne aj mojim priateľom, ktorí tam boli so mnou, veľmi známej chate. Chate, s ktorou nás spájali spoločné zážitky z detstva a mladosti. Ešte v totalite sme niekoľko rokov spolu tvorili malé  spoločenstvo, ktoré spolu s istým tajným kňazom prežívalo na tejto chate duchovné cvičenia a po bytoch na zvolenských sídliskách pravidelné stretká. Dnes už títo moji priatelia majú svoje manželky a dospievajúce deti, ktoré tam boli s nami. Stretávame sa tu pravidelne dva krát ročne. Tentoraz sa dalo dokopy sedem rodín.

V roku 2002 sa konali svetové dni mládeže v kanadskom Toronte, ktorých mottom boli slová dnešného evanjelia: „Vy ste soľ zeme..., vy ste svetlo sveta.“ Čo znamenajú pre nás?
Tieto slová vyslovil Ježiš na vrchu nad Genezaretským jazerom, keď sa díval do očí tých, ktorým sa svet vysmieval z ich jednoduchosti, z ich plaču, keď sa svet vysmieval z ich nevinnosti, z ich ticha, ako to o dvanásť storočí neskôr zažil mladík Tomáš z Akvínu. Vysmievali sa mu, že počas prednášok mlčí, a tak ho prezývali „mlčiaci vôl“.