Skip to content Skip to footer

3. nedeľa C 2016 – Oči, ktoré žiaria

V čakárni u lekára som si prisadol k postaršej rehoľnej sestre. Pozdravil som ju a predstavil som sa jej. Len čo som vyslovil svoje meno, spozoroval som zmenu výrazu jej tváre. Čosi ňou myklo. Spýtala sa ma: „Prosím, ako sa voláte, lebo nie som si istá, či som správne rozumela Vaše meno.“ A tak som jej svoje meno zopakoval. V tej chvíli sa jej tvár rozžiarila a podobne aj zreničky jej očí. Nerozumel som tomu. Opýtala sa: „Vy Ste kňazom, však?“ „Áno,“ odpovedal som. „Odkiaľ ma poznáte?“, teraz som sa opýtal ja. Odpovedala: „Dobre Vás poznám, lebo sa denne za Vás modlím. Totiž vždy na začiatku nového roka si v našej rehoľnej komunite vyberáme meno kňaza, za ktorého sa budeme počas celého roka modliť. A ja som si na papieriku vytiahla Vaše meno. Ako je dobré, že Vás už poznám, že sme sa dnes stretli,“ povedala a jej tvár a oči žiarili veľkou radosťou.

Na túto rozžiarenú tvár a rozžiarené oči som si spomenul v súvislosti s dnešným Božím slovom. Židia po návrate z babylonského zajatia pri obnovení jeruzalemského chrámu počúvajú slová z knihy Božieho zákona, ktoré im číta kňaz Ezdráš a zároveň im vysvetľuje zmysel slov. Izraelský ľud je plný dojatia. Oči im najprv žiaria radosťou, no potom zvlhnú slzami. Kňaz Ezdráš im číta o tom, ako si Boh vyvolil tento ľud, o tom, ako Bohu záleží na tomto ľude. Ezdráš číta slová Mojžišovho zákona, kde sa Boh zaviazal, že bude chrániť tento ľud, ak ho oni budú počúvať a nasledovať. No sú tu aj slová, ktoré hovoria o tom, čo sa stane vo chvíli, keď Boha opustia. Teraz už chápu, prečo ich postihlo babylonské zajatie. Chápu a plačú. Plačú aj od radosti, že Boh im pomohol vrátiť sa späť, že Boh túži stále byť uprostred svojho ľudu.

Rozžiarené oči. Aj oči Nazaretčanov zažiarili. Zažiarili vo chvíli, keď Ježiš doma, vo svojom rodisku, vo svojej synagóge, kde duchovne rástol zobral do rúk knihu proroka Izaiáša. Ježiš vstal a čítal: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18-19). Keď dočítal, evanjelista Lukáš píše, že oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. Ježiš práve dočítal slová evanjelistu Starého zákona, slová, ktoré sa úplne vzťahujú na neho. V sile Ducha sa slová proroka Izaiáša naplno plnili v Ježišových slovách, myšlienkach a skutkoch. Boli to a sú to slová radostnej zvesti pre všetkých, zvlášť pre chudobných a maličkých, ktorí túžia po Božej láske, túžia milovať. Sú to slová, ktoré vychádzajú z vnútra ľudskej prirodzenosti. Tam vo vnútri je ukrytá túžba po láske s akou stvoril Boh človeka a s akou ho chce vykúpiť. No vo vnútri ľudskej prirodzenosti sú aj rany ako ovocie prvého hriechu, ovocie všetkých ľudských hriechov. No tieto rany nemôžu zakryť tú obrovskú túžbu človeka po láske, po prijatí, po pochopení, po jednote, ako to čítame aj dnes v druhom čítaní.

Oči Ezdrášových poslucháčov a o pár storočí neskôr aj oči Ježišových poslucháčov sú plné radosti a sĺz, plné dojatia nad silou Božieho slova. Božie slovo má v sebe silu Božieho Ducha aj dnes. Aj dnes Boh koná veľké zázraky. Ak aj dnes čítame Božie slovo, či už v chráme, v modlitbových spoločenstvách, či v kútiku svojej izby, ak nad týmto slovom v modlitbe aj uvažujeme, Boh nás napĺňa svojim Duchom, dá nám porozumieť Božiemu slovu a dá nám aj silu, aby sme podľa tohto slova aj konali. Koľkokrát to zažívam aj na pôde našej Katolíckej univerzity. Láskavý Boh ako dobrý pastier ponecháva nám, svojim ovečkám slobodu a dovolí nám aj zblúdiť. Koľkokrát to pozorujem aj na našich študentoch, na ktorých zrazu doľahne ťarcha slobody. Nie všetci to zvládnu. A potom blúdia, niekedy aj veľmi dlho. My, ktorí sa týmto študentom venujeme, máme neraz tváre plné vrások a oči plné sĺz. Neraz zostáva už iba modlitba. No potom to príde. Zrazu si všimnem na chodbe nášho UPC-čka človiečika – študenta. Opýtam sa ho, ako sa má a on namiesto odpovede vraví: „Prosím Vás, máte čas? Chcel by som sa vyspovedať.“ A potom, Keď ho počúvam, keď mu udeľujem rozhrešenie, moje a jeho oči sú plné radosti a plné sĺz.

Rozžiarené oči rehoľnej sestry, oči starých židov, navrátilcov z babylonského zajatia, oči Nazaretčanov, ale aj naše oči sú neraz plné radostných sĺz pri skúsenosti, že Boh sa aj dnes prihovára k nám, aj dnes k nám hovorí cez Sväté písmo, aj dnes nás lieči a uzdravuje. Otázka je už len tá, či mi o toto stojíme, či si dáme čas a námahu na čítanie Božieho slova, či nad ním uvažujeme, premýšľame, či nášmu Bohu a jeho slovu ešte dnes veríme. Tí, čo tak robia, majú často žiariacu tvár.

Jozef Žvanda

Foto: Internet