„Bol istý muž z Ramataim, Sufita z efraimského pohoria, menom Elkána. Bol to syn Jerohama, syna Eliuho, syna Tóhuho, syna Súfa, Efratejec. Mal dve ženy: jedna sa volala Anna, druhá Fenena. Fenena mala deti, ale Anna deti nemala“ (1Sam 1, 1-2).
Vstupujeme do obdobia cez rok a pred nami sa otvára príbeh zrodu izraelského kráľovstva, ktorý začína narodením proroka Samuela. Hneď v úvode nás však môže zaraziť fakt, že otec budúceho proroka mal dve ženy, teda žil v polygamii, čo je v jasnom rozpore s tým, ako vzťah medzi mužom a ženou už na samom začiatku ľudstva usporiadal Boh, teda ako monogamné manželstvo, kde je jeden muž a jedna žena. Z dôstojnosti ľudskej osoby totiž vyplýva, že tak muž ako aj žena túžia byť výlučne milovaní, žena jedným mužom, muž jednou ženou. Polygamia, ako to neraz vidíme v živote starého Izraela, nebola zriedkavou, Boh ju takto nevymyslel, ale človek. Boh túto skutočnosť do istého času v živote Izraela trpel. Všetko toto uvádza na poriadok Ježiš Kristus, ktorý potvrdzuje manželstvo ako trvalý zväzok jedného muža a jednej ženy, aby tak manželstvu a človeku vrátil pôvodnú dôstojnosť. Monogamné manželstvo navyše Ježiš Kristus povýšil na sviatosť. Sviatostné manželstvo je tak pre človeka veľkým darom, aby nebol sám.
Aj v dnešnom svete, zvlášť v moslimských krajinách sa možno stretnúť s polygamnými manželstvami. U nás v Európe a v bohatých krajinách možno pozorovať inú formu polygamie, a to keď okrem zákonitej manželky, zákonitého manžela jestvujú v živote muža alebo ženy ešte všelijaké iné vedľajšie „milostné“ vzťahy, ktoré sú v podstate neverou. V obidvoch prípadoch vo väčšine trpia ženy, trpí človek. Človek trpí, ak pociťuje, že nie je milovaný, nie je úplne milovaný, že aj keď sa svojmu manželovi, svojej manželke úplne odovzdáva vo všetkom, ten jej, tá mu v skutočnosti túto lásku neopätuje, lebo jeho či jej láska sa vďaka sebectvu rozlieva inde. A to bolí, veľmi bolí. A bolí to aj deti, veľmi to bolí.
Pre človeka je v každom prípade manželstvo veľkým darom. Tu myslím zvlášť monogamné, sviatostné manželstvo. Ostatné prípady sú skôr deformáciou manželstva a prinášajú bolesť, veľa bolesti. O tom, aké budú naše vzťahy, naše manželstvá, rozhodujeme svojim životom už tu a teraz. Istou zárukou pekných budúcich vzťahov, pekných budúcich sviatostných manželstiev je zodpovedný život v predmanželskej čistote, v modlitbe, radosti a pokore. Svoju pohlavnú silu môže mladý človek nateraz investovať do štúdia, vzdelávania sa, intelektuálneho a duchovného rastu, do budovania civilizácie lásky. Raz príde čas, keď bude môcť pootvoriť kľúčikom a vstúpiť do tajomnej komnaty lásky, aby sa mohol svojej manželke, aby sa mohla svojmu manželovi naplno darovať. Aby tak v spojení lásky mohli darovať nový život. No to všetko chce čas, chce trpezlivý čas.
Nech nám v tom trpezlivom tvorivom čakaní láskavý Boh pomáha, aby sa raz mohol začať iný príbeh slovami: „Bol istý muž a ten mal jednu manželku, ktorú veľmi miloval a ona milovala jeho.“
Jozef Žvanda
Foto: Internet