Milý otec rektor, drahí bratia a sestry!
Veľmi pekne ďakujem za pozvanie na túto duchovnú obnovu a za možnosť rozjímať o dnes tak často používaných pojmoch ako sú milosrdenstvo, pravda a spravodlivosť. Avšak skôr ako vstúpime do samotnej témy, rád by som spolu s vami znovu precitol do toho vnútorného presvedčenia, že vždy, keď si urobíme čas na duchovnú obnovu, vždy, keď odložíme iné činnosti v záujme toho, aby sme sa ponorili do Božej prítomnosti, vytvárame dobu milosti. Teda nevytvárame ju my sami. Ale vytvárame priestor pre to, aby mohol Pán v nás pôsobiť. To platí o každej duchovnej obnove, o každých duchovných cvičeniach, a vlastne o každej modlitbe, platí to jednoducho vždy vtedy, keď sa sústredíme na to, čo nám chce povedať Pán. A ja zvolávam Pánovo požehnanie aj na toto naše stretnutie, keď sa už budeme lúčiť, aby sme boli z jeho požehnania a z jeho milosti naozaj duchovne obohatení. Lebo keď chceme rozjímať o jeho milosrdenstve, chceme rozjímať aj o jeho pravde a spravodlivosti a v konečnom dôsledku chceme rozjímať o ňom a ešte hlbšie si uvedomiť jeho aktuálne pôsobenie. Ak to teda zhrniem, mali by sme si uvedomiť a uveriť, že naša prítomnosť sa stretáva s Božou prítomnosťou, a tak dostávame možnosť vnútorne ešte hlbšie precitnúť do Božej pravdy, do Božieho milosrdenstva.
Pane, ja ti odovzdávam toto stretnutie, odovzdávam ti všetkých, ktorí sú tu, ty nás poznáš, vnímaš, počuješ, ty vieš, čo každý z nás potrebuje na to, aby sa duchovne obohatil a obnovil, a preto buď tým, kto nás svojím Svätým Duchom bude viesť. Aj toho, ktorí hovorí, aj tých, ktorí vnímajú to, čo je povedané.
Keď vyslovíme nejaké slovo či vyjadríme nejaký pojem, pričom ten pojem má svoju vnútornú hodnotu a nezávislý vnútorný obsah, predsa sa mnohokrát stane, že keď sa určitý pojem vyjadrí v určitej kultúrnej, spoločenskej, politickej a duchovnej atmosfére, pôvodne mienený obsah nadobudne úplne iný rozmer. Toto platí aj o tých slovách, ktoré tu už viackrát odzneli – pravda, spravodlivosť a milosrdenstvo. Pokúsim sa teda na úvod stanoviť akési základné charakteristiky modernej doby a modernej spoločenskej atmosféry v Európe, vo svete a na Slovensku, a zároveň sa pokúsime porozumieť tomu, ako v tejto mentálnej klíme inkriminované slová vyznievajú.
Ak by sme chceli stanoviť jednu z diagnóz doby, v ktorej žijeme, mohli by sme skonštatovať, že je to doba veľmi vybičovaného emocionalizmu. Medzi mladými ľuďmi dokonca existuje prúd, ktorý sa nazýva EMO a tí, ktorí sú ním vnútorne inšpirovaní, sú rozoznateľní aj podľa určitého typu oblečenia, spravidla tmavého, ponurého, pesimistického až depresívneho. Filozofia EMO spočíva v snahe úplne sa vydať svojim pocitom a emóciám, úplne sa vydať tomu, čo práve prežívame a cítime, pričom tá vyvažujúca zložka v človeku, jeho schopnosť veci vnímať racionálne, je potlačená takmer do minima. Keď ľudia s takýmto nastavením počujú slovo milosrdenstvo alebo pravda, môže sa stať, že to vnímajú ako bezbrehú a vnútorne nevystuženú láskavosť, ktorá všetko toleruje, všetko odpúšťa a nad všetkým mávne rukou alebo všetko odobrí. Toto je, samozrejme, len jeden parciálny výrez z viacerých diagnóz, ktoré má moderná spoločnosť. Oveľa závažnejšou diagnózou je naše „parlamentárne“ myslenie. Samozrejme, nemáme nič proti parlamentu, hlasovaniu a demokracii, pretože je to všetko súčasťou dozrievania ľudskej spoločnosti. Ale cez tento „parlamentarizmus“ sa do našej mentality veľmi ľahko môže vkrádať také presvedčenie, – v tomto prípade nehovorím o milosrdenstve, ale o pravde, – že pravda je to, čo je väčšinové, buď preto, lebo to väčšina vyjadruje ako názor, alebo preto, lebo to väčšina realizuje ako svoj životný štýl. V takejto situácii sa môže stať, že si človek povie „každý má svoju pravdu“, alebo si povie, že sa pravda musí modifikovať, pretože pravdu už nikto v skutočnosti nežije a nerealizuje. Mimochodom, nie je to nič nové pod slnkom, pretože už svätý Augustín, určite na základe impulzov, ktoré mal vo svojej realite štvrtého storočia, povedal: „Aj keby Boží zákon nikto nerealizoval a nežil, ešte to neznamená, že neplatí.“ Boží zákon je nad časom a nad priestorom a práve preto je veľmi intenzívne vo vnútri času a priestoru a reality, ktorá sa v nich uskutočňuje a napreduje. Pravda teda nezávisí od toho, či s ňou väčšina alebo menšina súhlasí, či ju väčšina alebo menšina realizuje alebo nerealizuje. Ak by sme hľadali akési najskrytejšie pozadie týchto názorových prúdov, mohli by sme hovoriť o nedostatku vedomia presahu transcendencie, ktorá je nad človekom, ktorá človeka presahuje, ktorá presahuje čisto ľudské a pozemské kategórie, ale čo je zaujímavé a je to naša častá duchovná skúsenosť, práve preto, že nás to presahuje, práve preto, že je to niečo, čo presahuje našu limitovanosť, našu pozemskú, povedzme, čisto materiálnu časom a priestorom ohraničenú skutočnosť, tak nás to dosahuje a zasahuje v hĺbke nášho srdca, v hĺbke nášho vedomia. Preto je veľmi dôležité uvedomiť si, že ten Boží signál, ten signál, ktorý bol založený v momente nášho krstu, ten signál, ktorý je stále živý, je aktuálny aj tu a teraz.
Hoci sme na akademickej pôde, predsa si dovolím použiť katechetický príklad, ktorý niekedy hovorím birmovancom alebo ho uvádzam v rámci niektorých príhovorov:
Ak nepochybujeme o tom, že naše stíšené telefóny sú v živom spojení s operátorom, a keď skončí stretnutie a my sa pozrieme na aparát, uvidíme tam neprijatý hovor alebo správu SMS, rovnako by sme nemali pochybovať o tom, že ten živý signál založený v momente nášho krstu, je živý aj práve teraz, a že Boh nás nielen stvoril vtedy, keď sme sa počali z lásky našich rodičov, a keď sme sa duchovne takpovediac počali v momente nášho krstu, ale nás neustále tvorí a ten signál, ktorý je odvtedy v živom spojení, naše srdce a Božie srdce, je tu stále prítomný. Ak jednotlivé životné okolnosti, a sú to mnohokrát veľmi záťažové situácie, prežívame v Božej prítomnosti, Boh nás cez ne neustále tvorí, obnovuje, posúva. Opäť si dovolím homiletický príklad: Ak do koruny palmy vložia kameň, ona prestane rásť, ale pod povrchom sa jej prehlbujú korene a ona stojí stále pevnejšie.
Čo je to tá Božia pravda, ktorá je zakódovaná do všetkého, čo je stvorené? Lebo ak hovoríme o Božej pravde, o ktorej máme tendenciu hlasovať a hlasovaním ju meniť, o tej Božej pravde, ktorá nás presahuje a je transcendentná, musíme mať predstavu, čo to vlastne je. Pretože niekedy sa to vníma tak, akoby Boh už len dodatočne pripojil k svojmu stvoreniu návod na použitie života, vzťahov a osobného zrenia, a to nejakým sumárom príkazov a zákazov, blahoslavenstiev a prikázaní. Niekedy nás obviňujú, že je to všetko iba názor Cirkvi a chápe sa iba ako jeden z názorov medzi mnohými inými. Príkladom takejto mentality je stretnutie Jána Pavla II. so známou predstaviteľkou New Age, Shirley MacLaineovou. Logicky medzi nimi došlo aj k vzájomnej výmene názorov, ale ona nakoniec len skonštatovala, že pápež je veľmi milý pán, vymenili si názory a v dobrom sa rozišli. Ide tu o mentalitu presvedčenia, že každý má svoj vlastný názor, ktorý je len jedným z mnohých názorov. Je však veľmi dôležité uvedomiť si, že Boží zákon, prirodzený zákon, je zakódovaný do najvnútornejšej logiky stvorenia. Nie je to niečo dodatočne vymyslené a primyslené k už existujúcemu, ale vyplýva z podstaty samotného stvorenia. Boží zákon nie je dodatok, ale vyplýva z logiky stvorenia. Všetky Božie prikázania a blahoslavenstvá len vyjadrujú najhlbšiu podstatu stvorených vecí, stvoreného človeka a logických dôsledkov stvorenia. „Návod na život“ nám dáva ten, kto život stvoril a on predsa najlepšie vie, ako veci fungujú, a ako by určite nefungovali.
Známy je výrok Dostojevského v Bratoch Karamazovovcoch, kde starý Karamazov hovorí: „Ak niet Boha, všetko je dovolené.“ A myslím, že netreba nikoho presviedčať o tom, že žijeme v dobe, keď sa to realizuje. Ale akým spôsobom základná Božia pravda, Božie zjavenie, prirodzený zákon, ktorý čerpáme z Písma inšpirovaného Duchom Svätým, tým istým Duchom Svätým, ktorý dnes, tu a teraz, v nás a medzi nami pôsobí a chce pôsobiť a my sa mu chceme otvoriť, akým spôsobom tento prirodzený Boží zákon súvisí s milosrdenstvom?
Kardinál Caffarra pred niekoľkými mesiacmi uverejnil príspevok, v ktorom sa zaoberá článkami a úvahami pod názvom „Pravda a milosrdenstvo“. Ak podľa neho hovoríme v kategóriách ako pravda a milosrdenstvo, spravodlivosť a milosrdenstvo, už v samotnom takto postavenom probléme je sémantické pošmyknutie, pretože to vyvoláva dojem, akoby Božie milosrdenstvo a Božia pravda boli dve kategórie, o ktorých možno uvažovať ako o dvoch osobitne stojacich pojmoch, ktoré dokonca obstoja jeden bez druhého. Jeho úvaha je veľmi dlhá, exegeticky aj filozoficky podložená a dopracúva sa v nej k záveru, že milosrdenstvo nemôže neobsahovať pravdu a pravda nemôže neobsahovať milosrdenstvo. Božia spravodlivosť nie je zvažovateľná bez milosrdenstva a milosrdenstvo nie je zvažovateľné bez spravodlivosti. Jedno je zahrnuté v druhom, jedno druhé obsahuje, podmieňuje a umocňuje. Takže hoci som dnešnú prednášku nazval Pravda a milosrdenstvo, spravodlivosť a milosrdenstvo, priznávam, že by takto postavená téma mohla byť zavádzajúca v tom, že bude reč o dvoch nezávislých veciach, ktoré je možné kombinovať. To sa však nedá, pretože jedna bez druhej neexistuje, takže v jednom kompaktnom a vnútorne nerozdeliteľnom probléme odlišujeme dve dimenzie toho istého len čisto metodologicky. Možno ich teda rozlíšiť, ale nie oddeliť.
Opäť sa tu opriem o Caffarrovo dôvodenie, ktoré je podložené biblickým textom, pojednávajúcim o možnosti prepustiť manželku a dať jej prepúšťací list. Ježiš tu jasne hovorí, že na počiatku to tak nebolo a Mojžiš to dovolil „len pre tvrdosť vášho srdca“. Caffarra poukazuje na to, že keď čítame tento text a všimneme si slovo „na počiatku“, ďalej Mojžišov počin a „tvrdosť vášho srdca“, môže to vyvolávať dojem, že ide o čisto chronologickú súslednosť jednotlivých dejov a udalostí, že niečo bolo na počiatku, ale pod tlakom istých okolností sa to zmenilo. Ale Caffarra zdôrazňuje, že slovo počiatok nie je chronologická kategória, indikujúca začiatok, pokračovanie a koniec, ale tá najvnútornejšia povaha tohto slova je princíp, ktorý je vždy platný. Je to podstata, vždy platné východisko. Ako na počiatku, tak aj teraz a navždy. „Vyber nám srdce kamenné a daj nám srdce z mäsa.“ To je neustála požiadavka, platná práve vzhľadom na ten princíp, na to východisko, na ten počiatok. Slovo počiatok teda neznamená, že niečo bolo už veľmi dávno, ale že je to niečo, čo je stále prítomné a aktuálne, je to ten odrazový mostík, ten vzťažný bod, tá vzťažná kategória, o ktorú sa máme neustále opierať.
Dovoľte mi zacitovať z encykliky Veritatis splendor, konkrétne body 95 a 96. Z citátu môžeme vybadať, že problematika, o ktorej dnes hovoríme, zďaleka nie je novinkou. Dnes sa inkriminovaná problematika objavuje v súvislosti so synodou, s prijímaním rozvedených a znovu zosobášených alebo v súvislosti s istými typmi spolužitia, ale obdobná diskusia prebiehala aj v čase vzniku tejto encykliky. „Učenie cirkvi a najmä jej neochvejnosť, s akou obraňuje všeobecnú a trvalú platnosť prikázaní zakazujúcich vnútorne zlé skutky, sa nezriedka posudzuje ako prejav neznesiteľnej tvrdosti, predovšetkým v zložitých konfliktných situáciách mravného života. Cirkvi vraj chýba láskavosť a milosrdenstvo. V skutočnosti sa však materinské cítenie cirkvi nedá odlúčiť od jej učiteľského poslania, čo vždy musí plniť ako verná nevesta Krista, ktorý sám je pravdou.“ A teraz nasleduje jedna veľmi dôležitá veta, nad ktorou sa zamyslí každý spovedník, každý duchovný vodca, a každý, kto je v nejakom spoločenstve autoritou aj s duchovným zameraním: „Cirkev nie je ani tvorcom, ani svojvoľným posudzovateľom tejto zásady. V poslušnosti pravde Krista, ktorého obraz sa odráža v dôstojnosti a prirodzenosti ľudskej osoby, Cirkev vykladá mravnú normu a predkladá ju všetkým ľuďom dobrej vôle, pričom neskrývame, že vyžaduje zásadný odklon od polovičatých riešení a dokonalosť. V skutočnosti pravá láskavosť a spravodlivé milosrdenstvo majú znamenať lásku k osobe, k jej pravému dobru a súčasne k pravej slobode.“ Všimnite si, že je tu jedna veta, v ktorej sa štyrikrát vyskytuje slovo pravý. Pravá láskavosť, spravodlivé milosrdenstvo, pravé dobro a pravá sloboda. Evokuje to skutočnosť, že niekedy láskavosť nie je v pravde, a preto to vlastne nie je láskavosť. Niekedy milosrdenstvo nie je spravodlivé, a preto to v skutočnosti nie je milosrdenstvo. Pravé dobro niekedy nie je pravé, a preto to v skutočnosti nie je dobro. A nakoniec, pravá sloboda sa niekedy stáva svojím protipólom, pretože nie je v pravde, a tak je to nepravá sloboda. Možno je to pocit slobody, rozletu, možností a novoty aj v emocionálnom nabudení, ktoré dokáže veľmi intenzívne v človeku valcovať schopnosť uvedomiť si, že cesta, ktorá mi tak chutí, v skutočnosti vedie do záhuby. A preto pravá sloboda obsahuje nielen slovo „môžeš“, ale aj „nesmieš“. Ak nám Pán hovorí „nesmieš“, je to hranica, kde končí pravá sloboda. To sa však neuskutočňuje tým, že je mravná pravda skrývaná a oslabovaná, ale že je predkladaná v skrytom význame ako vyliatie večnej Božej múdrosti. To je ten počiatok, počiatočný Boží projekt, počiatočný Boží plán s človekom ako jednotlivcom, s človekom ako partnerom, s človekom ako členom spoločenstva, s človekom ako Božím synom a Božou dcérou. Zároveň však dôsledný a jasný výklad mravnej pravdy nikdy nesmie zanedbať hlbokú a úprimnú úctu vzbudenú trpezlivou a dôverčivou láskou, akú človek vždy potrebuje na svojej mravnej ceste. Cirkev, ktorá vždy presadzuje princíp pravdy a zhody, a preto nesúhlasí, aby sa zlo nazývalo dobrom a dobro zlom, musí sa vždy usilovať, aby nalomenú trsť nedolomila a hasnúci knôtik nedohasila. Napokon túto sekciu uzavriem citátom pápeža Pavla VI.: „Nič neuberať zo spásonosného Kristovho učenia je vynikajúcou podobou lásky k dušiam, ale tá sa vždy musí spájať s trpezlivosťou a láskou, ktorej prikladal veľký význam sám Spasiteľ vo svojich rozhovoroch a styku s ľuďmi. Lebo neprišiel preto, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil. Bol naozaj veľmi tvrdý voči hriechom, ale zhovievavý a milosrdný voči hriešnikom.“
A tak nás sám pápež Pavol VI. inšpiruje k tomu, aby sme sa teraz pozreli na niektoré biblické evanjeliové obrazy a položili si aj v súvislosti s nimi otázku, či je Ježiš aj v tejto chvíli milosrdný. A ja si na túto otázku sám dovolím aj odpovedať – áno. Ježiš je milosrdný aj vtedy, keď s bičom v ruke vyháňa z chrámu kupcov. Obraz Ježiša s bičom v ruke totiž nadväzuje na niektoré starozákonné obrazy Božieho hnevu, hnevu spravodlivého, a preto láskavého, láskavého, a preto spravodlivého. Je to podobné, ako keby sme sa opýtali, či chirurg, ktorý nareže hnisavú ranu, nie je v tej chvíli nemilosrdný, či nie je nemilosrdný lekár, ktorý urobí radikálny rez a zásah do chorého organizmu. On to predsa musí urobiť, aby pacienta uzdravil, musí to urobiť, aby to, čo sa v pacientovi drží, nekontaminovalo a neotrávilo celé jeho telo a nezhoršovalo jeho zdravotný stav. Lekár, ktorý zatajuje diagnózu a radšej pacientovi povie, že je všetko v poriadku, lekár, ktorý by oklamal pacienta, aby ho nenastrašil, nie je milosrdný, naopak, koná nekorektne. Ježiš nevyháňa z chrámu kupcov. Ježiš z chrámu vyháňa mentalitu kupca, ktorý z domu Božieho urobil lotrovskú peleš. Ale keby sme to kontextualizovali a vložili do širších súvislostí, dalo by sa to povedať aj takto: Vyjdi ako kupec a vráť sa ako kajúcnik. Ježiš jednoducho ukazuje iné dvere, cez ktoré treba vstúpiť do chrámu, do Božej prítomnosti, nehovoriac o tom, že keď Ježiš hovorí o dome svojho Otca, tak pred očami spomínaných kupcov očisťuje ten počiatok, o ktorom sme hovorili, ten princíp, to východisko, na ktorom všetko stojí. Ak sa teda niekomu povie tvrdo a úprimne pravda na akejkoľvek úrovni duchovnej komunikácie, vždy to musí byť povedané spôsobom, aby v tom bolo cítiť otvorenú šancu na reštart. Lebo vo viacerých moderných interpretáciách sa hovorí o bezbrehej Ježišovej láske, ktorá sa falšuje v tom, že on všetko dovolí, že všetko pripustí, že je zhovievavý. Ale keď Pavol VI. hovorí o zhovievavosti, je to o rešpekte voči tomu, že človek sa vyvíja, človek konvertuje v čase, človek nastavuje svoju zmenu v procese dozrievania, ktorý môže byť veľmi zložitý a komplikovaný, do toho všetkého sa premieta ešte aj genetický základ, osobnostný základ, zážitky, traumy, atď. Trpezlivosť spočíva v tom, že sme ochotní stále znovu a znovu ponúkať milosrdenstvo, ako ho aj my dostávame od Pána.
Iným častým argumentom je: Ježiš predsa povedal cudzoložnej žene „nikto ťa neodsúdil, ani ja ťa neodsudzujem“. Ježiš to skutočne povedal, ale to nebolo všetko. Ježiš okrem toho hovorí: „Choď a viac nehreš.“ Ja som ťa neodsúdil, a to znamená, že ti dávam novú šancu, aby si začala nový život. Je v tom milosrdenstvo, ale jeho prirodzenou súčasťou je aj pravda o tom, že cudzoložná žena už nemá hrešiť. Tým je implicitne povedané – bola si hriešnica. Pretože povedať niekomu „viac nehreš“, to nie je len o tom, čo má byť v budúcnosti, ale aj o tom, čo bolo v minulosti.
V súčasnosti existujú prúdy a pred synodou ešte silnejú, ktoré hovoria: My nepotrebujeme vaše milosrdenstvo, my, ktorí žijeme v registrovaných zväzkoch, my nechceme, aby ste o nás hovorili v kategórii milosrdenstva. My chceme, aby ste náš životný štýl uznali ako normálny. Pred niekoľkými dňami sa tieto požiadavky určitých kruhov objavili už aj v médiách. Dobre porozumeli tomu, že ak hovoríme o milosrdenstve, logicky je tu zakódovaná kategória hriechu. Milosrdenstvo sa teda realizuje na niekom, kto uznáva svoj hriech. Vtedy je to milosrdenstvo, ktoré obsahuje pravdu a pravda, ktorá obsahuje milosrdenstvo. Napokon, každý rodič, keď jeho dieťa urobí niečo zlé, povie – sľúb mi, že to už nikdy neurobíš. Je to tak prirodzené. Bolo by zvláštne, keby dieťa povedalo: Urobím to aj zajtra, ale dnes mi odpusť.
V Jánovom evanjeliu je nádherný rozhovor, o ktorom môžeme hovoriť ako o určitej logoterapii, o liečbe slovom, o liečbe otázkami. Je to dialóg Pána Ježiša so Samaritánkou pri studni. Samaritánka prichádza ako osoba, ktorá sa nechce s nikým stretnúť. Na poludnie a za horúceho dňa, to bol úplne nelogický čas na to, aby išla po vodu, ale tá logika spočíva práve v tom, že sa nechce s nikým stretnúť. A už vonkoncom nechce stretnúť Žida, lebo nie je Židovka, muža, lebo má s mužmi veľmi rozvité vzťahy a terajší muž už ani nie je jej manželom. Nakoniec odchádza ako tá, ktorá hovorí: „On mi povedal všetko, čo som porobila.“ A jej svedectvo malo takú vnútornú silu, že jej ľudia povedali: „Už nie kvôli tebe, ale kvôli nemu ideme, ideme k nemu a nasledujeme ho.“ Ona, ktorá sa nechce s nikým stretnúť, nakoniec zabúda pri studni džbán, pretože sa sama stáva nádobou naplnenou Ježišovým duchom a ide ho zvestovať. „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Tieto slová nie sú pochvalou. A predsa, Ježišovo milosrdenstvo badáme v spôsobe, akým jej kladie otázky, ako si od nej pýta vodu, ako na to nadväzuje a ponúka jej živú vodu, ako ju postupne veľmi citlivo a precízne, a predsa veľmi naliehavo vedie k tomu, aby si uvedomila: „A vieš, kto je ten, kto stojí pred tebou? Som to ja.“ Ani v tomto dialógu nevidno, že by Ježiš čo i len náznakom robil kompromis v súvislosti s pravdou o tejto žene. Ale je tam jeden zlomový a fascinujúci moment, keď ona Ježišovi hovorí: „Nemám muža.“ A Ježiš jej odpovedá: „Dobre si povedala, že nemáš muža, lebo ten, s ktorým teraz žiješ, nie je tvojím mužom.“ Ježiš teda oceňuje jej úprimnosť a zároveň ju necháva priznať si pravdu o svojom živote.
Je veľmi dôležité a je to zásadnou súčasťou milosrdenstva, čo psychológovia nazývajú podporný prístup. Aj človeka z tej najhlbšej morálnej mizérie sa treba snažiť zdvihnúť a nie ho ešte viac zadupať do jeho hriechov. Súčasťou milosrdenstva je vždy snaha otvoriť bránu nádeje a novej šance. Toto je milosrdenstvo. Je to Božia vernosť v dávaní novej šance. Sedemkrát, sedemdesiatsedemkrát vždy nová a nová šanca.
Keď bohatý mladík hovorí Ježišovi, že vlastne robí všetko to, čo mu Ježiš odporučil, keď mu odpovedal na otázku, ako by mohol dosiahnuť Božie kráľovstvo, Ježiš sa naňho s láskou pozrie a povie mu niečo, o čom by mnohí povedali, že nie je láska a takmer mu tým pokazí radosť: „Ešte čosi ti chýba.“ Je alebo nie je to milosrdenstvo? Je alebo nie je to pravda a spravodlivosť, povedať niekomu, že mu ešte čosi chýba? Je to ako keď učiteľ v škole povie: Máte na viac. Je to ako keď študent neurobí skúšku a profesor mu povie: Síce by som vám mohol zapísať známku, ale vy máte na viac a ja o tom viem. A práve toto je podporný prístup, viesť človeka k tomu, že môže viac.
Prosme teda Pána Ježiša, aby sme, každý na svojej úrovni a v každodenných kontaktoch, inšpirovaní Ježišovým milosrdenstvom, aj my vedeli žiť v pravde a v milosrdenstve. Nemusí to byť len práca spovedníka alebo duchovného vodcu, ale tieto pozvania a impulzy sú uskutočniteľné aj v drobnokresbe každodenných vzťahov. Tú skutočnú rovnováhu a vyváženosť nám môže dať len Pán Ježiš, len jeho signál, ktorý je živo prítomný v našom srdci a stále je pozvaním k tomu, aby sme sa mu čím ďalej tým viac otvárali. Fascinujúce na citovaných evanjeliách je to, a tým by som uzavrel našu dnešnú úvahu, že po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa udalosti jeho života stali modelovými situáciami, do ktorých sme pozvaní vstúpiť. Pamätám sa, že raz ešte v deväťdesiatych rokoch prišla, pravdepodobne zo zotrvačnosti, na jeden cirkevný pohreb akási súdružka zo zboru pre občianske záležitosti. A kým ja som sa snažil ľuďom vliať do sŕdc nádej, ona príbuzným povedala na adresu zosnulého: Kniha jeho života sa navždy zavrela, nech jeho popol odpočíva v pokoji. Samozrejme, aj takýmto spôsobom možno vnímať ľudský život a ľudskú smrť, ale práve tým, že Ježiš vstal z mŕtvych, že prelomil okovy smrti, kniha jeho života, teda evanjelium, nie je zavretá kniha, ktorú čítame s istou nostalgickou pripomienkou toho, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi. Fascinujúce je práve to, že sme pozvaní vstúpiť do deja. Keď evanjelium čítame na svätej omši alebo keď o ňom rozjímame, nie je to úryvok z krásnej literatúry napísanej pred mnohými rokmi. Je to živé Božie slovo, počítačovou terminológiou povedané, akýsi neuzavretý textový súbor a Boh čaká, že doňho my sami dopíšeme naše konkrétne rozhodnutie. Môžem uviesť aj iný príklad. V Oravskom Podzámku je veľký billboard, na ktorom je vyobrazená princezná a princ, majú vyrezané tváre a ľudia sa k nim na lávkach môžu zozadu postaviť, vložiť do tých postáv svoju tvár a nechať sa takto odfotografovať. Jednotlivé tváre v evanjeliu sú tiež akoby uvoľnené pre to, aby sme my do nich vložili našu tvár, aby sme do nich vstúpili. A ak živé Božie slovo čítame s otvoreným srdcom a sme ochotní ho vnímať nie ako čosi minulé, ale ako čosi aktuálne, pretože sa tu prelína naša a Božia prítomnosť, môže nás to veľmi obohatiť, môže to byť výzva pre konkrétny deň, pre konkrétne vzťahy, pre konkrétne problémy, v ktorých sa nachádzame.
Tak vás teda povzbudzujem k takej hlbokej duchovnej radosti z Božej prítomnosti, z ktorej vyplýva úplne nový a hlboký pohľad na posvätné texty a radosť z toho, čo zažijeme o niekoľko minút. Bude to eucharistické prepodstatnenie vo svätej omši, kde prežitie Božej prítomnosti svojím spôsobom vrcholí a ten vrchol pokračuje v prijímaní. Ten, ktorý k nám hovorí v evanjeliu, k nám hovorí aj v Eucharistii. Je to prítomnosť v slove zavŕšená, spečatená a vnútorne naplnená jeho príchodom a jeho prítomnosťou. Je to to najfascinujúcejšie konštatovanie, že Boh je takto živo a účinne v nás a medzi nami prítomný. Ak toto naše stretnutie neprinesie nijaké iné duchovné ovocie, ale len to, že si uvedomíme v nás vnútorne pretavujúcu, posilňujúcu a posväcujúcu Božiu prítomnosť, tak to úplne stačí.
Ďakujem vám za pozornosť.