Drahí bratia a sestry,
na predchádzajúcej duchovnej obnove sme konštatovali, že chvíle, ktoré budeme prežívať, teda tie chvíle, ktoré prežívame práve teraz, sú chvíľami veľkého Božieho požehnania. A to aj preto, lebo slovo evanjelia, ktoré čítame, je slovom pre „tu a teraz“. Lebo to nie je len pripomienka toho, čo Pán Ježiš povedal pred dvetisíc rokmi, ale on, ktorý je živý, zmŕtvychvstalý a prítomný, to dnes, tu a teraz, konkrétne nám, konkrétne v tejto chvíli a v tomto priestore, znovu hovorí a zdôrazňuje. Tak ako vo svätopiscoch inšpirovaných písať evanjeliá pôsobil Duch Svätý, ten istý Duch Svätý pôsobí aj v nás, aby sme my, ľudia žijúci na začiatku 21. storočia, vedeli toto posolstvo prijať ako niečo veľmi aktuálne, naliehavé a hodné uskutočňovania.
Evanjelium, ktoré sme prečítali, je veľmi bohaté na obsahy. Skúsim oprieť našu nasledujúcu úvahu o jedno jediné slovo, ktoré sa v tomto evanjeliu vyskytuje v dvoch variantoch. Niekedy je dobré evanjeliové texty analyzovať tak, že sa upriamime na jedno slovo, a potom hľadáme súvislosti, kontext, do ktorého je to slovo vsadené. Isté slovo sa v dnešnom evanjeliu vyskytuje dvakrát a je to slovo prorok. Prvýkrát nám Pán Ježiš opisuje proroka, ktorý je prenasledovaný za to, čo hlása a druhýkrát nám predstavuje proroka, ktorý je za to, čo hlása, veľmi obľúbený, avšak ten druhý prorok má prívlastok „prorok falošný“. Je aj dnes aktuálne hovoriť o falošných prorokoch? Je aj dnes aktuálne hovoriť o prorokoch, ktorí sú prenasledovaní za to, čo hlásajú?
V dnešnej dobe sme aj pod vplyvom médií akoby vychovávaní k tomu, že čím viac ľudí s nami súhlasí, čím viac ľudí oceňuje to, čo hovoríme, tým väčší je obsah pravdy v našej reči. Ale práve dnešné evanjelium, ktoré ďaleko presahuje konkrétny čas a priestor, v ktorom sa odohralo, pretože je aktuálne aj dnes, nám túto perspektívu prevracia. Blahoslavený je ten prorok, ktorý za svoje slová trpí a falošný prorok – beda takému prorokovi – je ten, s ktorým všetci súhlasia.
Sme pozvaní byť prorokmi v prostredí, v ktorom sa nachádzame. Sme pozvaní žiť v pravde a hlásať pravdu, kdekoľvek sa nachádzame. Nemám na mysli len vyjadrenia pred verejnosťou, pred poslucháčmi alebo iným auditóriom, ale v drobnokresbe každodenných kontaktov. Osobitne som si túto skutočnosť uvedomil, keď som sa nedávno zúčastnil maturitného stretnutia. Stretol som sa tu s mnohými bývalými spolužiakmi, s ľuďmi, ktorí prišli s rôznymi názormi, východiskami, s rôznymi pohľadmi na spoločnosť, na Cirkev, na Boha, na bioetické otázky, atď. Uvedomil som si, aké je náročné pri stretnutí s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, sú moji kamaráti a zdieľame spolu dobrú náladu, nezamiesť pod koberec situáciu, keď odrazu príde podnet alebo keď nastane vážna debata a keď je možné povedať jasné slovo, ktoré možno ide úplne proti prúdu, dokonca proti väčšinovému názoru. Každý z nás sa môže dostať do takejto situácie a často sa zamýšľam nad tým, čo je základom a východiskom toho, aby sme so všetkou láskavosťou, úctou a trpezlivosťou vedeli jasne a bez hanby otvorene zaujať stanovisko k otázkam akéhokoľvek druhu. Je zaujímavé, s akou odvahou hovoria tí, ktorí hlásajú názory priečiace sa prirodzenému zákonu a ako málo odvahy majú niekedy kresťania povedať „je to inak“. A tak sa zamýšľam nad tým, čím to je. Zamýšľam sa nad tým, kde zobrať tú vnútornú energiu, odpútanosť a slobodu na to, aby sme aj v takejto situácii vedeli povedať pravdu, ako ju vnímame, a ako sme o nej presvedčení spôsobom, ktorý nikoho neuráža, ale ktorý je zároveň odvážny v pravdivosti, jasnosti a priezračnosti výpovede.
Máme na to príklad vo Svätom písme, kde sa hovorí o tom, že máme viac poslúchať Boha ako ľudí. Ale ako poslúchať Boha v konkrétnej situácii, keď stojím pred ľuďmi, keď nasleduje bezprostredná reakcia, keď možno nasleduje aj bezprostredný dosah na naše vzťahy, hoci sú zatiaľ dobré? Bratia a sestry, tu je jediné východisko, prežívať zodpovednosť v Božej prítomnosti. Pretože za to, aký som, za to, čo poviem alebo nepoviem, za to, čo vyjadrím alebo nevyjadrím, som zodpovedný pred živým a prítomným Bohom, ktorý ma práve v tejto sekunde miluje, vidí a vníma a vie, čo je v hĺbke, v najhlbšej vrstve mojej motivácie a vie, čo je v dôsledkoch a v ovocí toho, čo myslím, čo hovorím, čo konám, čo vyjadrujem, čo vyžarujem. Toto je úplný základ – veriť, že Boh nie je ďaleko. Že Boh teraz nie je niekde na dovolenke, že Boh práve teraz nemá úradné hodiny. Boh je predsa tvoriaci Stvoriteľ. A práve preto vníma tých, ktorých stvoril a stále tvorí cez situácie ich života.
Tých, ktorí sa takto učia hovoriť pravdu a hovoria ju s veľkou láskavosťou, by sme mohli prirovnať k učiteľovi, ktorý učí jazyky. Niekedy sa hovorí, že existujú dva typy takých učiteľov. Jednak sú to tí, ktorých študenti chvália, pretože ich hodiny sú ľahké, ale keď študenti nastúpia do života a zistia, že jazyk sa veľmi nenaučili, už ich príliš nechvália. A potom sú tu tí, o ktorých študenti hovoria, že sú to tvrdí profesori, ale už teraz vieme, že ich raz budeme veľmi chváliť, pretože nás naučia jazyk, ktorý budeme môcť reálne používať. Verte tomu, bratia a sestry, že niekedy človeku, ktorý nás nahnevá svojou úprimnosťou, pretože nám ide pod kožu, pretože sa dotkol našej achillovej päty, pretože sa dotkol tej trinástej komnaty, do ktorej ani my sami nie sme ochotní nazrieť, možno raz povieme – veľmi som sa na teba nahneval, ale dodatočne ti ďakujem, pretože si bol jediný, kto mi nastavil zrkadlo, a kto nehral na vzťahy, na to, aby bol vždy obľúbený, ale kto mi povedal veci pravdivo.
My, ktorí máme Krista, ktorí sme krstom naňho naštepení, my, ktorí duchovne prežívame tú stále živú pupočnú šnúru medzi našim srdcom a Božím srdcom, za čo sa hanbíme a čoho sa bojíme pri ohlasovaní toho, kto je Pánom nášho srdca, kto je najvyššou hodnotou našich hodnôt, našich postojov a našich výrokov? Božia prítomnosť je úžasným a nevýslovným Božím darom. Vedomie, že ten Boh, ktorý stvoril vesmír, ten Boh, ktorý stvoril svet, ten, ktorý všetko stvoril a udržuje v bytí, aj nás chce udržiavať v morálnom bytí, v bytí ľudí, ktorí majú čisté svedomie, lebo žijú v pravde, lebo žijú podľa pravdy a sami žijú pravdu vo svojej životnej realite.
Poprosme dnes, keď nám kňaz zdvihne pred oči eucharistický chlieb a povie „telo Kristovo“, v tej chvíli, keď povieme „amen“, v týchto štyroch písmenách nášho osobného neopakovateľného „amen“, ktoré povieme tesne pred prijatím Pána Ježiša do nášho duchovného vesmíru, povedzme mu: „Pane, veď ty si povedal, že si cesta, pravda a život. Pane, kým sme na ceste bez pravdy, sme tuláci, kým na našej životnej ceste nemáme pravdu, tú tvoju pravdu, tu jadrnú pravdu podstaty nás, spoločnosti a sveta, v ktorom žijeme, tak ideme sprava doľava, chodíme po kruhovom objazde a bojíme sa vykročiť.“
S humorom sa hovorí, že pre niektorých menej zdatných vodičov bude vymyslená nová dopravná značka: koniec kruhového objazdu. Ale aj v tom duchovnom zmysle slova nám Pán chce povedať: „Ja som pravda o tvojej ceste. Vykroč! Ukonči kruhový objazd svojho alibizmu a vykroč v pravde! A možno tam, kam vykročíš, bude strmý chodník. Strmý, klzký, náročný, skalnatý chodník, ale len takýto chodník vedie naozaj vysoko a k vrcholu.“
„Tak ťa, Pane, prosíme, keď dnes vstúpiš do nášho srdca, ty dokonale vieš, čo tam je, ty dokonale vieš, čo je tam dobré, menej dobré a nedobré, ty dokonale poznáš tú trinástu komnatu nášho srdca, ktorú sa sami bojíme otvoriť, ty ju otvor, ty ju vyčisti, ty ju prežiar svojím svetlom, lebo my ti veríme a vyznávame, že si prítomný v slove, ktoré sme práve počuli a o ktorom rozjímame a v chlebe, v Eucharistii, na prijatie ktorej sa teraz pripravujeme.“
Napokon mi dovoľte citovať slová toho svätého, podľa ktorého je pomenovaná vaša aula, teda Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý si takto spomína na svoje primície, na to, ako prvýkrát rozlamoval chlieb: „V tej chvíli som prežil, že padá čas a padá priestor a my prežívame prítomného Krista.“ A tak tie slová o prorokoch sa stávajú prítomnými a očisťujúca sila týchto evanjeliových slov sa završuje vstupom a prítomnosťou toho, kto tie slová povedal, kto za tie slová zomrel na kríži, kto za vnútornú silu týchto slov vstal z mŕtvych a zoslal Ducha Svätého. Tohto Ducha teraz prosme, aby sme ďalšie slávenie svätej omše prežili ako tí, ktorí veria v Boha, ktorý je tu prítomný.
Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus. Amen.