Drahí priatelia, je za nami púť do Czestochowej. Na nohách ostali ešte stopy po odtlakoch a nejaká tá svalovka, no v srdci ostali zážitky, radosť a tiež nádej, že púť priniesla a ešte aj prinesie hojné ovocie.
Bola to skúsenosť putovania s Máriou, s ružencom v ruke, spevníkmi, fľašou vody, chladivým gélom… Bola to tiež skúsenosť lásky a prijatia zo strany miestnych pánov farárov, obyvateľov obcí cez ktoré sme prechádzali a u ktorých sme boli ubytovaní. Bola to skúsenosť každodenného odovzdania sa Bohu a Márii – skúsenosť dôvery. Lásku sme mohli prijímať doslova celým srdcom a tiež ju vzájomne darovať vytváraním rodinného spoločenstva. Tento čas modlitby, uzdravovania srdca, myšlienok, vnútornej premeny bol často dosť náročný. Hlavne vtedy, ak bolo treba putovať a široko ďaleko žiadna dedina, len lúky a polia. Vtedy bolo treba len ísť a ísť. V takýchto chvíľach boli priatelia viac ako dúšok vody. Ďakujem Pánovi za skvelých ľudí z nášho UPaC – Ivku, Katku, Zuzku, Tona a otca Róberta a tiež Zdenku z UPC Košice a ostatných bratov a sestry, ktorí vedeli povzbudiť a potešiť (otec Gregor svojim spevom, Rádio Do Czestochowy…)
Ako to na púti býva, ani nás neobišli mierne krízy počasia, či už horúčavy, alebo dážď, no výsledok stál za to… Boh plní túžby srdca. Pohľad na Jasnú Horu budem mať pred očami ešte dlho. Pre mňa to bolo o to silnejšie, že ma v aleji čakala moja sestra Svetlana so švagrom, ktorí v Czestochowej bývajú. Bolo to veľmi milé stretnutie. Aj z toho dôvodu mi je od malička Czestochowa veľmi blízka.
Myslím, že pre nás všetkých bolo hneď po príchode silným zážitkom poklona obrazu Matky Božej. Po 13. dňoch sme ju videli. Dovtedy sme ju mali pred očami, ako keď má horolezec pred očami vrchol na ktorý má vystúpiť. Každým dňom je k nemu bližšie a bližšie. Zrazu bola naša Matka pred nami a my sme jej mohli odovzdať všetko s čím sme na Jasnú Horu prišli, všetky úmysly, našich drahých, vďaky, prosby…
Naša púť bola ako životná cesta, na ktorej konci je nebo, o ktoré sa denne bojuje. Cez chvíle krásne ale i ťažké sme prišli napokon do nášho “neba” na Jasnú Horu. Spolu s priateľmi, spolu s Vami, ktorých sme niesli so sebou v batôžku srdca. Z tejto skúsenosti mi napadla jedna myšlienka, že do neba sa nejde jednotlivo na motorke, ale autobusom. Jeden druhého ťaháme a cestujeme spolu, aby sme sa mohli všetci spoločne naveky tešiť. Oplatí sa to.
Ďakujeme za všetky modlitby, SMSky, ktorými ste nás sprevádzali a povzbudzovali. Vytvárali sme tak jednu veľkú putujúcu rodinu.
Czestochowská Panna Mária, oroduj za nás!
Darka