Už pri prvej zmienke, že by sa k tohtoročnej 24. pešej púti z Vranova nad Topľou do Čenstochowej, malo pridať aj naše ružomberské UPaC, som vedela, že to je niečo pre mňa. V takejto púti sa spája práve duchovné s fyzickým, a to ma lákalo prihlásiť sa na túto púť.
A čo dal tento čas púte mne? Nanovo a ešte viac som si uvedomila, ako veľmi viera v Boha spája ľudí. Doteraz žasnem nad tým, akého prijatia sa nám dostalo od neznámych ľudí z farností, slovenských i poľských, ktorými sme prechádzali. Každá rodina mi utkvela v pamäti iným spôsobom, ale zvlášť rada si spomínam na jeden večer strávený v poľskej rodine v Tymbarku. Strávili sme pekný večer, kde som sa cítila príjemne ako na rodinnej oslave u ľudí, ktorých dobre poznám. Bol to čas spoločenstva s druhými ľuďmi a hlavne s Bohom. Počas putovania ma obohacovali prednášky o. Stanislava, modlitby sv. ruženca a hlavne, dovtedy pre mňa neznámy ruženec k Sedembolestnej Panne Márii. Úžasným spestrením bolo rádio Do Čenstochowy, ktoré si môžete naladiť iba na tejto púti J. Takým duchovným naplnením pre mňa boli zvlášť krátke návštevy kostolov, ktorými sme počas putovania prechádzali. V nohách už zopár kilometrov a prídete do chrámu, kde podobne ako Mária pri navštívení Alžbety, môžete zaspievať Bohu chválospev Velebí moja duša Pána alebo iné piesne a modlitby. Centrom dňa bola sv. omša – práve Eucharistia a život z nej mi dával často silu ísť ďalej, po tej fyzickej, ale i psychickej stránke. Oddychový deň v Krakowe, a tam zvlášť pobyt v seminári pavlínov, návšteva Sanktuária Božieho milosrdenstva a Centra Jána Pavla II., mi dodali fyzických i duchovných síl dôjsť až do Čenstochowej. Bol to i náročný a ťažký čas, zažívali sme únavu, bolesť, svoje ľudské obmedzenia, nedorozumenia medzi nami pútnikmi, ale práve v tom sa ešte väčšmi mohla prejaviť Božia moc. A samotný príchod i čas strávený v Čenstochowej bol časom veľkej Božej prítomnosti. Prišli sme k tej, za ktorou sme putovali, ku ktorej sme sa modlili, ktorá nad nami neustále držala svoju ochrannú ruku. A ja môžem smelo povedať, že príchod na Jasnú Horu bol ako príchod do otcovského domu, kde nás čakala láskavá Matka a milujúci Otec. Zvlášť na sv. omši slávenej na sviatok Panny Márie Nanebovzatej pod milostivým obrazom Jasnohorskej Panny Márie som vnímala ich veľkú prítomnosť, asi ako ešte nikdy predtým. A tu, v Čenstochowej, mal Boh pre mňa pripravené ešte jedno milé prekvapenie a stretnutie. Stretla som tu spolužiačku z animátorskej školy, ktorá minulého roku vstúpila do rehole Služobníc Nepoškvrneného Počatia Panny Márie a tu prežíva čas kandidatúry. Bolo to pre mňa úžasné svedectvo toho, že Boh je nad našimi vzťahmi, a hoci si my niekedy myslíme, že niečo strácame, nie je to tak. Ak sa dáme úplne Bohu k dispozícii, On už ostatné zariadi. Preto verím, že tento čas modlitby, obety, putovania, ale i radosti, smiechu, spoločenstva bude posilou pre mňa i pre všetkých, za ktorých som jednotlivé kilometre a modlitby obetovala.
Ivka Gabrišová, absolventka PF KU